Jedna pomlčka, dve krajiny a niekoľko vrstiev pamäti

Jedna pomlčka, dve krajiny a niekoľko vrstiev pamäti

21. 10. 2023 / Internetový časopis mloki.sk / Miroslav Zwiefelhofer

Je pomerne zvláštne sledovať spôsob, ktorým si Slovenská republika, resp. jej obyvatelia pripomínajú tridsiate výročie vzniku samostatného štátu. Pri istej dávke zjednodušenia by sa dalo tvrdiť, že hlavný prúd spoločenského diskurzu sa pohybuje niekde medzi nezáujmom a pripomínaním si rozdelenia Československa namiesto oslavy vzniku Slovenskej republiky.

Návrat k obdobiu rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov (a niekoľkých ďalších národností) je východiskovým bodom aj pre inscenáciu Pomlčka, ktorú v koprodukcii s Horáckym divadlom Jihlava uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Samotný názov textovej predlohy autoriek Terezy Krčálovej, Romany Štorkovej Maliti, Slavky Civáňovej a Ivetty Ditte Jurčovej (zároveň režisérky inscenácie) pritom odkazuje na spor o oficiálny názov federácie, pre ktorý sa vžil názov „pomlčková vojna“. Dnes už vieme, že išlo o jednu z kľúčových udalostí procesu rozpadu Československa. Jej zásadný význam spočíva v tom, že v koncentrovanej podobe ilustruje dva rôzne koncepty vnímania spoločného štátu, ktoré na seba narážali už od roku 1918. Centralistický a čechoslovakistický chápal Československo ako kompaktný celok, tvorený dvoma hlavnými časťami. Nacionalistický model naopak pracoval s princípom dvoch samostatných entít združených v istej forme partnerstva. 

Inscenácia tento rozpor veľmi presne a zároveň odľahčene reflektuje hneď v úvodných minútach. Postavy iluzionistov v interpretácii Ivany Kubáčkovej a Zdeňka Stejskala spomínajú na hudobné hity minulosti, pričom postava stvárnená slovenskou herečkou sa snaží vysvetliť, že českú a slovenskú tvorbu vníma oddelene. Český iluzionista v podaní herca Horáckeho divadla naopak argumentuje, že piesne naspievané v spoločnom štáte sú československé, preto sú logicky súčasťou spoločnej kultúrnej pamäti. Tvorcom sa v tomto momente veľmi dobre (textovo, aj prostredníctvom hereckej interpretácie) podarilo zachytiť, že problémom nie je ani tak odlišnosť oboch pohľadov, ale skôr neschopnosť pochopiť východiská druhej strany. 

V kontexte celej inscenácie je kultúrna pamäť len jednou z variácií na ústrednú a zastrešujúcu tému pamäti. Text je totiž koncipovaný ako postupná cesta jej úrovňami. Tvoria ich privátne spomienky i kolektívne zážitky, ucelené príbehy aj krátke záblesky. Všeobecné klišé aj zabudnuté osudy. Všetko s prihliadnutím na aspekt vedomia, nevedomia i podvedomia. Spočiatku ťažko interpretovateľná zmes motívov a znakov (aj v javiskovom a výtvarnom predvedení) pritom postupne dostáva čoraz ucelenejšiu a koncentrovanejšiu podobu.

Vo vzťahu k javiskovému tvaru je však na škodu, že po spomínanom dialógu o československých hitoch prichádza najproblematickejších zhruba 15 – 20 minút celej inscenácie. Spôsobené je to súhrou viacerých okolností. V prvom rade ide stále o expozičnú pasáž, v ktorej ešte nie je jasný interpretačný kľúč. Text v tejto časti pracuje s prvoplánovejšími motívmi, ako temperamentnejší Slováci a pokojnejší, až nudnejší Česi, či s parodovaním Václava Klausa a Vladimíra Mečiar. Prvoplánovosť by sama osebe nebola problém, keďže je neskôr zasadená do širšieho kontextu. Závažnejšie je, že Kubáčková so Stejskalom nemajú príliš priestor svoje postavy diferencovať. Nastáva tak situácia, keď forma ani obsah neponúkajú umelecky atraktívnejší rozmer.

Zmena nastáva v momente, keď text aj inscenácia opúšťajú motív estrádneho či kabaretného večera  a presúvajú sa do abstraktného univerza. Postavy iluzionistov sa vytrácajú a na ich úkor získavajú čoraz viac priestoru motívy Jozefa Aszmongyiho (Otto Culka), DJ.bn decko (Šárka Býčková), Astronautky (Vladena Škorvagová) a Hasiča (Zdeněk Stejskal). Zlomovou je pritom časť, ktorá sa zameriava na fenomén Silvestrovskej noci 1992. Omnoho čitateľnejšie a hlbšie sa tu začína rozvíjať motív dialógu medzi privátnym a kolektívnym zážitkom/životom/spomienkou. Napríklad v podobe posledných minút vysielania Československej televízie, v skrátenej podobe premietaných na biele gule, ktoré visia počas celej inscenácie zo stropu hracieho priestoru a plnia čiastočne funkciu svetelného zdroja. Zároveň ich možno interpretovať ako pamäťové bunky či zhmotnené spomienky. Spomínané televízne vysielanie (najmä príhovor hlásateľky Saskie Burešovej) totiž predstavuje pamäťovú stopu, ktorú vďaka televíznemu prenosu zažili všetci spoločne, hoci každý v odlišnom kontexte vlastnej obývačky či chaty. Verejné a privátne sa rovnako stretáva v spracovaní osudu Jozefa Aszmongyiho. Text zámerne pri jeho odkrývaní kladie vedľa seba jeho angažovanosť v spoločenskom živote obce a vnútorné prežívanie rozdelenia federácie.    

Jedným z najlepšie fungujúcich momentov celej inscenácie je práve motív medzigeneračného dialógu. Veľmi dobre funguje herecké prepojenie Vladeny Škorvagovej a Šárky Býčkovej, ktorých postavy Herečiek túto líniu reprezentujú. Býčkovej sedí poloha reprezentantky mileniálov, obviňujúcej generáciu svojich rodičov zo zlyhaní v deväťdesiatych rokoch. Vo výraze kombinuje vzdor, nekompromisnosť, istú formu úzkosti a sčasti citovej otupenosti. Jej protipólom je Škorvagová, ktorá kontruje vnútorným pokojom, rozvahou a emocionálnou vnímavosťou. Akurát ich záverečný dialóg môže pôsobiť zbytočne mentorsky, pateticky a umelo (nielen ich hereckým stvárnením, ale aj textom). Osobne sa však viem stotožniť aj s interpretáciou, že ide o celkom presné zachytenie prevládajúceho pocitu dnešných tínedžerov a dvadsiatnikov. Generácia narodená na prelome tisícročí totiž so svojím dospievaním priniesla do západnej kultúry schopnosť nechať sa očariť krásnom, ako reakciu na éru cynizmu a odstupu typickú pre ich rodičov.

Pomlčka je inscenácia preplnená symbolmi a odkazmi. Môže sa pritom opierať o argumentáciu, že jej abstraktno-snový charakter zámerne necháva diváka vybrať si z takejto obrovskej kopy tie, ktoré dokáže interpretovať. Na dlhšiu diskusiu by však bolo, v akej miere možno zohľadňovať programový bulletin, ktorý v tomto prípade vie byť dobrým interpretačným návodom. Pokiaľ by totiž išlo iba o využívanie hudobných odkazov, Pomlčka sa pohybuje v rozmedzí od Závidím Jiřího Grossmanna (mimochodom vo výbornej vokálnej interpretácii Zdeňka Stejskala) po v podstate dekonštruovanú verziu hitu Billie Eilish bad guy. Jedno je však z tejto inscenácie evidentné na prvý pohľad. Podstatná časť obyvateľov tejto krajiny si na samostatnú Slovenskú republiku skôr zvykla, ako by ju považovala za vyústenie tisícročných snáh.